V tú noc bol mesiac sýty. Okrúhly hľadel na zem, čo plače pred spaním aj pri prebúdzaní. No hviezdy, tie ľahostajné tvorkyne osudov len z povinnosti blikali štrbinami mrakov. A preto len málo očí videlo jazdca cválajúceho tieňmi, čo temnotou súťažili s Nocou samotnou. Možno vták štrngotom ostrôh prebudený zakričal sklamaním, že ešte neprišlo ráno, že to iba ostrie meča sa zablysne, keď ho na chvíľu tieň pustí z pazúrov.
Každý nejako začínal. Niektorí sa po počiatočnom nezdare vzdali, iní naopak – poučili sa zo svojich chýb a postúpili do vyšších literárnych levelov. Niektorí už pri nástupe zahviezdili, aby krátko na to zhoreli v žiare svojho úspechu. Sú i takí, ktorí triumfovali hneď na začiatku a ich literárna kvalita i popularita rokmi ešte vzrástla. V rubrike Protopero prinášame poviedky dnes už renomovaných i dlho odmlčaných autorov fantastiky, tak ako s nimi pred rokmi slávili úspechy v literárnych súťažiach. Môžete ich porovnať s ich súčasnou tvorbou či s textami, ktoré bodujú v súťažiach súčasných. A predovšetkým si môžete dopriať zaujímavý zážitok pri ich čítaní.
Robert Holdstock, človek, ktorý z hlbín ľudského nevedomia stvoril nezabudnuteľný Les mytág, nás navždy opustil v nedeľu, 29. novembra vo veku šesťdesiat jeden rokov.
Poznáte to. Rozprávate v spoločnosti svoj najobľúbenejší vtip, napríklad tento: Otázka: Čo je to polárny medveď? Odpoveď: Polárny medveď je pravoúhly medveď po transformácii súradníc. Oprávnene očakávate výbuchy smiechu, padanie zo stoličiek, natrhnuté bránice… namiesto toho sa vám dostane zopár uchechtnutí a veľa párov obočí poskladaných do tvaru WTF.
Obdivovatelia Hyperionu očakávali, že to bude veľkolepé a strhujúce. Áno, je to veľkolepé a strhujúce. A zábavné, s bombastickými efektmi a originálnymi nápadmi, nad ktorými sa dá veľmi príjemne žasnúť. Dobre sa to číta, jesto komu držať palce a strachovať sa o jeho kožu (súčiastky). Dá sa pritom zabudnúť na večeru a spánok. Lieta sa tam vesmírom, teleportuje, bojuje a nepriatelia sú extrémne mocní. Skrátka ideálny román vo svojom žánri. Akurát čitateľ času na čas zdvihne padnutú sánku a neveriaco aj obočie, pretože narazí na niečo, čo do vesmírnej opery pasuje ako… ako robot do vojny o Tróju.
Určite poznáte rozprávku o tom, ako psíček a mačička piekli tortu. Nuž, Dan Simmons neváhal a rovnaký recept použil aj pri kuchtení svojej novej space opery, ktorá vyšla vo vydavateľstve Laser v rade New space opera.
Už len zriedka mávam to staré nutkanie túlať sa po turistických chodníkoch či diaľničných odpočívadlách a popritom sledovať desiatujúcich pocestných. Samozrejme s hladným výrazom tváre: Dáš mi krajec so šunkou, dám ti radu. Ale kto by už stál o rozumy starého žobrajúceho bezdomovca?
Ak niektoré kritiky vytýkali Spoločenstvu prsteňa príliš veľa príliš dlhých pohľahov do Frodových očí, tak na tomto filme by si zgustli. Pri záverečných titulkoch som mal pocit, že sa celý film skladal výlučne z pohľadov do očí Natasche McElhone a Georgea Clooneyho. Nič proti tomu, každá časť publika si príde na svoje, Natasha (Rheya) je neopozeraným spôsobom príťažlivá a Clooney (Chris Calvin) je spoľahlivým ťahákom. Ale po poriadku, najprv základné fakty pre tých, ktorí nečítali knihu (odporúčam to okamžite napraviť, je to klasika!) a nevideli film (prípadné doporučenie/varovanie si vydedukujte z nasledovného textu).
Ľudia po smrti (aspoň podľa holywoodskych filmov) strácajú zmysel pre realitu a namiesto presnej adresy, kam súrne potrebujú svojich pozostalých poslať, im odkazujú neurčité vety ako „Poď za mnou do dúhy“ a navyše kreslia nepochopiteľné značky. Kto sa v tom má vyznať? A podobný problém má aj lekár Joe Darrow (Kevin Costner) po smrti svojej milovanej manželky Emily, tiež lekárky.
Čo sa dá napísať o dvadsiatom šiestom diele úspešného cyklu? Asi začnem uvedením do deja: Jeremiáš je majster hodinár, ktorý žije len a len pre svoju prácu. Jedného dňa dostane od tajomnej dámy neobyčajnú zákazku – vyrobiť dokonale presné hodiny. Jeremiáš sa s vervou pustí do svojho životného diela, bez ohľadu na to, aké dôsledky to môže mať na celú Zeměplochu. Ďaleko v horách majú svoj kláštor mnísi historického rádu. Ich úlohou je starať sa o čas – aby vôbec prišiel plánovaný zajtrajšok. V poslednom čase sa však v čase objavujú nebezpečné poruchy a tak rád vyšle zametača Lu-Tze a talentovaného novica Lobsanga zistiť príčinu. Zároveň Smrť, ktorý samozrejme vie, že v pondelok príde Apokalypsa, vyšle vnučku Zuzanu Stohelitskú zachrániť svet…
Aká je vaša utópia? Hrá v nej hlavnú úlohu vila na pláži obmývanej vodami Karibského zálivu, alebo zamilované klony Lucy Liu? Koriba, hlavný hrdina a rozprávač Resnickovho poviedkového románu to vidí inak. Znechutený Keňou dvadsiateho druhého storočia, v ktorej nie je miesto pre savany a divoké zvieratá, pretože celé územie pohltili obilné polia a mestá, rozhodne sa založiť utópiu pre Kikujov, jeden z kmeňov po stáročia obývajúcich trávnaté pláne východnej Afriky.
Keď je policajt či osobný strážca v druhej polovici dvadsiateho prvého storočia v službe, musí mať zapnutý neurálny mód S3 – ten odfiltruje negatívne vplyvy emócií a fyziologických procesov na rozhodovanie, nedovolí poľaviť v koncentrácií a odstráni nudu. Užitočné sú aj neurálne počítače, taký Šifrant (NeuroComm, 5999$) alebo Tichý dělník (Axon, 499$) v mozgu sú síce pomalšie ako normálne pracovné stanice, ale zato bezpečnejšie. Môžete mať Šéfa (Human Dignity, 999$), ktorý stráži váš metabolizmus a dokáže vás hoci uspať kedykoľvek si to želáte. Môžete mať halucináciu mŕtvej manželky, ak sa cítite osamelý. Ale život, zdá sa, nie je o nič jednoduchší.
Istý francúzsky egyptológ našiel niekedy na začiatku storočia neporušený hrob a v ňom zachovalú múmiu. So svojim objavom sa nalodil na cestu domov, ale kým sa na obzore objavili francúzske brehy, z posádky zostali len mŕtvoly (inšpirácia Drakulom?). O polstoročie neskôr pri prestavbe a veľkom upratovaní v Louvri objavia zapotrošenú múmiu a začnú ju skúmať. Múmii sa to nepáči a tak z nej občas vykukne duch a hľadá telo, v ktorom by si mohol výjsť na prechádzku.
Keď som rozmýšľal, ako napíšem recenziu na kuchársku knihu, uvedomil som si, že prípadní čitatelia nesmú ani len tušiť, že vôbec neviem variť. Vážne. Našťastie v tejto knihe, neide len o varenie. Je to predsa komplexný „užitečný a vzdělávací almanach plný moudrostí, zahrnující Úžasné Recepisy ze Zeměplochy“.
„Vždycky mi vrtlala hlavou otázka, co se stane s démonickými bytostmi, když lidé opustí svou domovinu. Iro-Američané vzpomínají na své víly, norští Američané na nisser, řečtí Američané na vrykoulaky, ale pouze v souvislosti s ději, jež se odehráli ve Staré zemi. Když jsem se kdysi ptal, proč se s mimi nikdy nesedkávame v Americe, mí informátoři se trochu zmateně zasmáli a řekli: ‚Bojí se překonat oceán, je to příliš daleko.‘ A doplní, že Kristus a jeho učedníci také nikdy v Americe nebyli.“ (Richard Dorson)
Existuje veľa (viac ako 123!) paralelných svetov. Medzi nimi sa dá cestovať vcelku jednoducho červou dierou, stačí, aby niekde vybuchla supernova (čo sa stáva niekoľkokrát denne) a dodala energiu na prenos. Takéto cestovanie je však prísne zakázané.
Vo väčšine paralelných svetov žije vaše paralelné ja. Ak ho zabijete (čo je prekvapivo tiež zakázané) jeho životná energia sa rozdelí medzi zvyšné ja a tie sa stanú silnejšími, rýchlejšími, múdrejšími… Existujú rôzne teórie, čo sa stane, ak pozabíjate všetky ostatné exempláre ja a zostanete JEDINÝM – buď explodujete, implodujete, zničíte multivesmír (!), alebo… alebo sa stanete bohom. Yulaw (Jet Li) stavil na tú poslednú možnosť.
Táto recenzia je dodávaná bez akýchkoľvek záruk, čo sa spoľahlivosti, presnosti a ďalších biomagických funkcií týka, a rád by som vás upozornil, že autor recenzie zvlášť nezaručuje, nedoporučuje, ani nezodpovedá za nejaké, respektíve akékoľvek pochopenie svojho produktu a odmieta niesť zodpovednosť za následky jeho čítania tak návštevníkom tohoto servera, ako aj akoukoľvek osobou, entitou, či božstvom.
Vydavateľstvo Polaris má za sebou desaťročie existencie a stovku vydaných kníh. Toto dvojnásobné jubileum sa rozhodlo osláviť zbierkou poviedok od svojich kmeňových autorov a to tých, ktorí sa najviac podieľali na vytváraní jeho mimoriadne sympatického imidžu.
Večný pútnik Merlin kráča po kruhových cestách okolo sveta. Celé tisícročia, od doby, keď zem aj ľudstvo boli mladé. V kostiach má vyrytú mágiu – všetky kúzla, ktoré kedy potreboval, alebo potrebovať bude, ale zaobchádza s ňou nesmierne opatrne, pretože každé kúzlo mu uberá z dní mladosti. Kedysi dávno sa zúčastnil na výprave Argonautov a bol pri tom, ako sa Iásonovi za pomoci čarodejnice Médeie podarilo získať zlaté rúno. No zároveň aj pri tom, ako sa Médeia pomstila Iásonovi za zradu vraždou ich dvoch spoločných synov.
Predstavte si, že sa preberiete na neznámom mieste, v kocke asi štyri krát štyri krát štyri metre. Neviete, ako ste sa tam dostali a máte oblečené čosi, čo nepríjemne pripomína väzenskú uniformu. Máte jediné želanie – ujsť. Nezdá sa to až také ťažké. Z kocky vedie šestica dverí, uprostred každej steny jedny. Dajú sa ľahko otvoriť. Za každými dverami je podobná kocka. Stačí si vybrať smer. Ale čoskoro prídete na to, že ak si vyberiete nesprávne, kockou, do ktorej ste práve vliezli, prekmitne mreža z tenkých vlákien a urobí z vás krvavé puzzle. Alebo sa aktivuje plameňomet. Alebo vám do tváre strekne kyselina. Alebo…
„Moja verzia Duny má byť vernou adaptáciou a nie mojou interpretáciou Herbertovej knihy,“ povedal John Harrison režisér a scenárista v jednom z interview o tejto televíznej minisérii.
Prvým dielom Harryho Pottera som bol nadšený. Druhý ma trochu sklamal, zdal sa mi len vynúteným opakovaním úspešného vzorca. Preto som tretí diel začínal čítať s miernymi obavami. Ale hneď na začiatku musím povedať – nepotvrdili sa. Práve naopak.
Mars je nešťastná planéta. Nielen že všetky výpravy na ňu končia fiaskom a umierajú pri nich ľudia, ale ešte sa aj o tom natáčajú nevydarené filmy…
Raz za tridsať rokov dosiahne slnečná aktivita takú intenzitu, že nad New Yorkom sa objaví polárna žiara. Tak sa stalo aj v roku 1999. John Sullivan, policajt, čerstvo opustený priateľkou a dlhodobo traumatizovaný tragickou smrťou otca, sa utešuje fľašou whisky. Náhodou nájde vo veciach po otcovi starú vysielačku, zapne ju a čuduje sa, že niekto v čase internetu ešte komunikuje takto primitívne…
Neviem, či dobre počítam, ale máme tu už dvadsiaty štvrtý príbeh zo Zeměplochy. Ak by niekto podľa názvu dedukoval, že to bude mať čosi spoločné s Piatym elementom, či zeměplošským kozmickým výskumom, tak by sa hlboko mýlil.
V záplave filmov a seriálov, ktoré sa na nás valia prostredníctvom kín, televízie a videa, sú práve rozprávky stále tým žánrom, kde sa najvýraznejšie prejavujú kultúrne rozdiely medzi národmi (ak prižmúrime oči nad extrémne univerzálnymi disneyovkami). Dokážeme bez výhrad prijímať štylizácie českých a slovenských rozprávok. Vylomeniny Popelky, Lotranda alebo Perinbaby sú pre nás také prirodzené, ako otváranie úst pri jedení alebo líhanie si pred ležaním. No keď je v akcii taká princezná Fantaghiro, pravidlá hry nie sú bezvýhradne jasné a stotožnenie už trochu zadrháva. A práve kultúrny šok je najväčším okruhliakom na (inak relatívne hladkej) ceste k plnému vychutnaniu Grincha.
O dvesto rokov ľudstvo lieta ku hviezdam. Vesmírne lety objavili stopy niekoľkých civilizácií. Jedna z nich postavila nádherné monumenty roztrúsené po celom ramene galaxie. A potom zmizla. Aký význam majú tie monumenty? Kam odišli ich stavitelia?
Kadiaľ vedie hraničná čiara medzi historickým románom zo stredoveku či staroveku a fantasy príbehom? Vydavateľstvo Ikar vydáva sériu historických románov z antického prostredia. Jeden z nich, Pieseň o Tróji, ktorý prezentuje príbeh zahalený hmlou tridsiatich troch storočí, v ktorom sa historické udalosti neoddeliteľne miešajú s mýtmi, môžeme považovať na fantasy.
Mám rád poviedky. Autor v nich nie je zviazaný veľkými investíciami, ktoré sú nutné u románov, môže si dovoliť experimentovať, nebrať príliš ohľad na predpokladaného cieľového čitateľa a písať tak, ako mu zobák narástol. Preto aj autori, ktorých romány sa mi nepáčia, ma občas veľmi príjemne prekvapia svojou poviedkou. Od Gardnera Dozoisa som síce žiadny román nečítal, zato vlastním niekoľko zbierok Year's Best Science Fiction, ktoré zostavoval. Takže som poznal jeho vkus a tým viac som bol zvedavý na jeho vlastné dielo…
Najdôležitejšie upozornenia pre cestovateľov smerom do centra galaxie: Nespoliehajte na to, že ste vybavení neuveriteľnou technikou z okrajov galaxie (z úrovne „Transcendentu“) postavenou niektorou z Mocností. Možno ste si všimli, že už tu, v galaktickej „Slupke“, tá najzložitejšia technika občas prestáva pracovať.
Sliepky sú najhlúpejšie stvorenia na svete, ak neberieme do úvahy Mr. Tweedyho.
Pod vplyvom správ zo sveta o horúčke zvanej Harry Potter som bol veľmi zvedavý na prvý diel tejto fantasy série pre deti, ktorý nedávno vyšiel v češtine pod názvom Harry Potter a kámen mudrců. A musím povedať, že sklamaný som rozhodne nebol. Knižku som zhltol na jeden dúšok.
Umi Neywitz je posledný programátor na voľnej nohe, najlepší šermiar na svete, spravodajca Celosvetovej informačnej centrály (CIC) a doručovateľ mafiánskej pizzy.
Prológ: Piata zastávka trolejbusu číslo štyri, zbežná kontrola názvu zastávky, pretože ohlasovanie zastávok, túto prešovskú vymoženosť, fatálne kazil chrchlajúci reproduktor. Potom zorientovanie mapky podľa pozemských orientačných bodov (slnko je dokonale zakryté mrakmi, takže ukazovateľ severu na mape je nanič). Mierny povzdych, že jej autor mohol trochu viac dbať aj na proporcie. A čo nevidím – hlavný organizátor Ďuro Kundrík v čele na všetko odhodlanej brigády lepičov šípok…